MAŤ kultúru

Matúš Guziar // , 20. vydání

19.–22. 9. 2019. Malá Fatra, Váh, Farské schody, Artforum, Nová synagóga. A k tomu všetkému MAŤ. Toto zdanlivo banálne slovíčko si vybrali ako tému organizátori už 16. ročníka Žilinského literárneho festivalu. A len čo je pravda, preosiali ho cez všakovaké spoločenské, kultúrne, literárne filtre. Trojdňový festival započal vo štvrtok dumaním nad Martinom Pollackom a jeho rakúskym Americkým cisárom. Pracovné povinnosti mi nedovolili opustiť Prahu skôr, preto vám o tejto diskusii neporeferujem. Verím však, že pre návštevníkov festivalu bola beseda s autorom, ako aj na základe knižky pripravená inscenácia, výživným veselím.

 

Budova, jedno z míst, kde se konal festival

 

Ja naostatok do Žiliny cestujem z vlasteneckej nostalgie, prahnúci po kvalitnom (rozumej literárnom) slove v materčine. V tejto záležitosti mi v piatkovom podvečernom okamžiku vypomáha Petra Nagyová a Vanda Rozenbergová v diskusii nazvanej organizátormi MAŤriarchát?, resp. povedačke o súčasnom ženskom písaní. Moderuje Marta Součková, pri ktorej literárnej erudícii si človek užije návaly pocitu vlastnej odbornej impotencie, napriek tomu si diskusiu užívam plnými dúškami. Literárne svedectvo Heleny Weinwurmovej, dievčaťa z druhého slovenského transportu do Osvienčimu, spracované Nagyovou do knižky Margaréta biela, strieda bujaré tornádo rodinných príhod (príchodzie s oneskorením! Na telefóne: Vanda, kde si?!), kde sú zaťovia autorkinej mamičky anonymizovaní, zbavení dôležitosti a volaní jednoduchou počítačkou Zať 1, Zať 2, Zať 3. Dámy diskutovali o špecifikách ženského písania, o hranici medzi emotívnosťou a melodrámou, summa summarum sa však zhodli, že ženské písanie dokáže byť (tak ako mužské) vysoké, kvalitné, legitímne.

 

Panel, tři diskutující ženy, foceno z hlediště

 

Atmosféra prituhla v nasledujúcej diskusii s novinármi Andrejom Bánom (Denník N), Zuzanou Petkovou (nadácia Zastavme korupciu) a Adamom Valčekom (SME). Reč je o kvalitných žurnalistoch, dennodenne píšucich o ťažkých témach slovenských (a iných) skrivodlivostí. Beseda sa samozrejme do veľkej miery dotýkala smrti Jána Kuciaka a súčasných oťaží novinárskej práce na Slovensku. Prirodzene nadviazala mimofestivalová spomienka na Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú organizovaná iniciatívou Za slušné Slovensko na Námestí Andreja Hlinku, kde vystúpil i samotný otec zavraždeného novinára. Námestie stíchlo, sviečky zahoreli, odkaz znel „Nezabúdame, pokračujeme“.

 

Plakát na zdi: Nezabudneme! s fotkami Jána Kuciaka a Martiny Kušnírové

 

Večer mi príjemne kontemplatívnym spôsobom zakončila diskusia dvoch Miroslavov. Tým prvým je profesor filozofie Miroslav Marcelli, ktorý rozprával o koncepte myslenia v sieti, resp. ako dnešné technológie a sociálne siete ovplyvňujú proces myslenia. Vo svojom výklade spomenul aj zaujímavý výskum akéhosi amerického vedca (čitateľ na tomto mieste ospravedlní moju zdrojovú nedostatočnosť), tvrdiaceho, že ľudský jedinec je schopný udržiavať bližší sociálny kontakt približne s počtom ľudí pohybujúcim sa okolo čísla 150. Dokonca sa tomu hovorí akési číslo, také dačo, ako je Ludolfovo pí v matike. Druhý z Miroslavov je teológ Miroslav Kocúr. Predstavil myšlienky spojené s výzvami života súčasného kresťana, to, čo môže aj v dnešných časoch viera človeku ponúknuť. Svoje úvahy zakladá na existencii siedmich sviatostí kresťanstva. Hlbšie rozpracovanie tu načrtnutých tém nájdete snáď v knižkách oboch autorov, ktoré vyšli pod hlavičkou nakladateľstva Absynt (Kalligram). Večer uzatvárala slam poetry, na ktorú sa húfne zoskupovali lokálni hipsteri, ktorej som sa však ja pre syndróm večernej únavy už nezúčastnil.

 

Logo festivalu, promítačka: Žilinský literární festival MAŤ 2019

 

Môj druhý (oficiálne tretí) deň Žlf som započal v Artfore zakúpením niekoľkých knižných titulov, okrem iného aj nového románu Michala Hvoreckého (autora známeho aj v českých prekladoch) s názvom Tahiti. Vediac, že podľa plánu sa zúčastním v ten istý deň diskusie s autorom, otvoril som knižku a pri káve sa pustil do čítania prvej kapitoly. Hvorecký, ako sám v diskusii uviedol, sa rozhodol napísať alternatívnu históriu Slovenska. Inšpiráciou mu bola postava generála Milana Rastislava Štefánika, pilota, ktorý sa zamiloval do najväčšieho ostrova Francúzskej Polynézie a plánoval tu dokonca vybudovať akúsi československú kolóniu. Štefánik však umrel priskoro a svoj sen tak nerealizoval. Hvorecký sa o to však vo svojej fikcii pokúsil. Musím sa priznať, že myšlienka, že by dnešný slovenský zamestnanec mohol využiť populisticky projektované rekreačné poukazy na dovolenku na Tahiti, sa mi zdá neskutočne lákavá. S väčšou vážnosťou už tvrdím to, že fakt, že Hvorecký zasadzuje tak významnú osobnosť slovenských dejín, akým je Štefánik, do fiktívneho prostredia modernej literatúry, je len dobre. Slovensko potrebuje o svojich národných autoritách uvažovať aj dnes, a to aj keď „len“ z perspektívy krásnej literatúry.

 

Zátiší s letáky a kávou

 

Ďalším bodom harmonogramu – debata so štyrmi debutantmi (Milo Janáč, Ondej Sokol, Šimon Ondruš a Michal Belej) o radosti z vydania prvej knihy. Moderáciu si vzal na seba publicista a autor Samo Marec. Diskusiu viedol vo výbornom ironickom štýle, takže autori museli reagovať aj na nepríjemné otázky o literárnej kvalite svojich textov. Tí sa však odpovedí ujali s dostatočnou gurážou a príjemne ľudsky si podobne dokázali z vlastných textov robiť posmech. Diskutéri sa javili úprimní a otvorene priznávali problémy s vydávaním svojich prvotín. Hosťom tak sprostredkovali veľmi živý, a bohužiaľ často smutný, obraz toho, ako málo/zle je podporované slovesné umenie na Slovensku. Zároveň ale priniesli nádej pre tých tvorivých ľudí, ktorí začínajú písačkami niekde na okraji blogovej galaxie. Ako napokon spomenul v diskusii Milo Janáč, dobrý text si vždy cestu k publikovaniu nájde. A to, čo je dnes lajkom na webe, môže byť zajtra kúpenou knižkou v lokálnom kníhkupectve.

 

Panel, diskutuje pět mužů

 

Plánovaný literárny maratón som zakončil besedou s novopečenými víťazmi literárnej ceny Anasoft Litera. Teda iba jedným (Janáčom). Ivan Medeši sa zo Srbska nedostavil. Jeho miesto však zastúpil Maroš Volovár, „prekladateľ“ víťaznej knižky Jedenie. Ono totiž so vznikom tohto poviedkového súboru je to komplikovanejšie. Rukopis bol napísaný Medešim vojvodinskou rusínčinou, teda jedným z dialektov slovenčiny užívanej v srbskej Vojvodine. Volovár text následne vyobracal tak, aby tomu vraj rozumel aj regulárny Blavák. Ocenené texty (okrem kritikou vybranej knihy roka Jedenie získalo cenu čitateľov Janáčovo Milo Nemilo) na úrovni príbehu spája výber prostredia a postáv z periférie. U Janáča je to slovenská krčma v Gelnici (slovenský Ďaleký východ), Medeši zase vytvára panoptikum postáv-sociek, ktorých život popisuje naturalisticky bizarným, a hlavne čitateľsky šťavnatým spôsobom. Táto vzácna tematická podobnosť obidvoch próz je v niečom hrozivá, no zároveň prijemne úprimná. Slovač je pripravená písať a čítať o vlastnom spoločenskom obraze bez servítok a snáď s istým nadhľadom. A to je dobre.

 

Panel, diskutují tři muži, nasvíceno fialově

 

Ako záverečnú bilanciu ponúknem len toľkoto: na Žlf bolo opäť parádne. Uvoľnená, slobodná atmosféra, dobrá literatúra, káva, vínko, usmievajúci sa ľudia. Človeku zvyknutého na priehrštia kultúry v Prahe by na tom neprišlo nič zvláštne. No tuto, na strednom Slovensku, sa to všetko ráta akosi viac. To, o čo sa tu Artforum po toľké roky snaží, je priniesť, a teda MAŤ i v tomto regióne aspoň raz za čas pár dní venovaných rôznorodej kultúre. A ako to miestnych nabudí, zabavia sa, podozvedajú o novotách, zabudnú na lokálne trampoty, otvoria sa svetu i sebe navzájom. Literárny festival je tým najlepším nástrojom ako sa brániť i v mestách a mestečkách voči nevedomosti, nepriateľstve, nekultúre. Práve pre toto je Žlf nesmierne dôležitým počinom.

 

Festivalové noviny a čaj


Další články v Postilionu