Úprimná na Dunaji

Matúš Guziar, , 10. vydání

Miesto: kníhkupectvo v meste Bratiska. Na stole predo mnou čaj a čerstvé číslo obľúbeného politicko-spoločenského týždenníku. Sediaci v pohodlnom kresle s výhľadom na Obchodnú. Rozjímam o hlavnom meste rodného štátu. Vediac, o ktoré ide, by človek čakal skepsu a hrsť sarkastických poznámok. Však je špata škaredá, komoušsky chladná, počarbaná, dokaličená, taká i onaká, len akási atrapa metropole. A nakoniec i bez metra, teda iba to pole. Žiadna Brati(slava), skôr len taká nebratská sivá Blava. Čech pri návšteve zaďakuje svojmu ateistickému Bohu zato, že Praha vyzerá tak báječne sakrálne. Spätná reakcia p. Slováka – červená farba v lícach, sklonená hlava, možno len ak zúfalo znejúca obrana v štýle: „Ale máme Tatry, há?“

Všetky hentie zažité postrehy, ktoré by ste čakali. A figu. Nad mestom premýšľam s jemným úsmevom v tvári. Že prečo? Lebo Bratiska je naša a je urobená na náš obraz. Nie obraz Slovenska ako krajiny, skôr Slovákov ako národa. Niekde krásna a vkusná, na iných miestach zase ako otrhaný, chudobný galgan, čo ušiel z domu v Petržalke a ešte hľadá zmysel svojho bytia. Ale najmä socialisticky bezcitná, obrázok neprajnosti, lži a korupcie. Bez snahy vytvoriť čokoľvek hodnotné, lepšie je bez hodnoty a bez svedomia vymeneného za vrecká plné peňazí. Áno, to nie je práve dôvod na úsmev.

Ale Bratislava za to nemôže. Sama je prirodzená, taká ako my, nehrá sa na to, čím Slováci nie sú. Plná vysmiatych vysokoškolákov, ktorí ťa berú do party, hej, hej, poď, ideme sa vyvaliť do trávy k Dunaju, fľaša vína spájajúca ohnivé duše, večer za kultúrou, koncert, divadlo abo čo. Ale aj hentaká, ruka ruku myje, gorily v parlamente, finančné skupiny vlastniace tvoj dom, drogujúce decká sprejujúce ďalšie graffiti v centre mesta, projekt výstavby garáží na hrade. Pravdaže, chápem Slovákov, ktorí cítia nad obrazom hlavného mesta beznádej. Ja ale takým Slovákom nie som. Pre mňa ostáva „krásavicou na Dunaji“, mojou vlastnou. Takou, do ktorej prídem zo sveta a vyplačem sa, i takou, ktorá ma robí hrdým na to dobré, čo moji národovci v minulosti dokázali. Je mi v nej dobre. Ja sa odrážam v nej a ona zasa vo mne. I keď má svoje chyby, nezakrýva ich, stojí pevne a úprimne mi pozerá do očí. Preto ten úsmev.


Další články v Postilionu