Veď stačilo by možno dobré slovo

Matúš Guziar, , 11. vydání

1976. Československú literárnu obec šokovalo vydanie zbierky ministra kultúry SSR Miroslava Válka s názvom Slovo. Že prečo? Hneď do úvodu napísal nasledujúce vyznanie – Komunistickej strane, ktorá má učí stať sa človekom. Nekonformní si pomysleli, že Válek nie je nič iné ako stranícka bezcharakterná príšera, umelec, ktorý umenie pošpinil tým najväčším možným svinstvom. Komunisti si mohli mädliť ruky, čo za normalizačného boha majú vo svojich radoch. To by si ale museli dať kritici i strana väčšiu námahu, aby rozkľúčovali Válkove ironické metafory. Dnes, myslím si, nám to už ide ľahšie. Pritom premýšľam, či by mal z toho Miro Válek radosť. Možno áno, možno nie. Pravdou však zostáva, že sme slovu od čias socializmu jeho hodnotu v miere, akej by si zaslúžilo, nevrátili. Vtedy slová nahradili vedecké termíny a z priateľov sa stali súdruhovia. Dneska bez hanby mrháme hlúpymi otrepanými frázami na sociálnych sieťach, plníme virtuálny svet hashtagmi a považujeme to za výkvet post-postmodernizmu. Čítanie románov sme vymenili za hry na tabletoch. Dialóg osekali na kosť, pôvab reči nahradili emotikonami. Nezačali sme tak náhodou považovať slovo za citovú slabosť? No slová sú len slúžky chladných úvah, ak pri pôrode nepomáhal cit, píše nakoniec i sám Válek.

Vďakabohu, že dnes ešte existujú ľudia, ktorí populárnemu životnému štýlu redukcie slova nepodľahli a denne sa lopotia, aby slovo neupadlo, zveľaďovalo sa, a to najhlavnejšie, zostalo tu medzi nami. Mám na mysli súčasných spisovateľov. V minulom čísle reagovali svojimi článkami Vašek s Míšou na Pratchettovu smrť. Dovolím si teraz ja prejaviť úctu dvom slovenským autorom, ktorí nás nedávno opustili. Peter Pišťánek a Körnel Földvári. Prvý vložil do knihy najlepší obraz mečiarovksej korupcie Slovenska 90. rokov. Druhý miloval detektívky a humor Lasicu a Satinského, písal eseje, kritiky, ale aj svoje autorské dielka. Prvý spáchal samovraždu, druhého zabila staroba. Obaja budú na slovenskej umeleckej scéne citeľne chýbať.

Pred časom som oslávil narodeniny. Navštívili ma priatelia a ako svoje dary pre mňa mi priniesli básne. Osobný čin ako je dar básne má svoju vysokú hodnotu. Nevyzývam, aby si všetci vymieňali poetické lístočky. Aj keď malo by to svoje čaro. Moja výzva je o málo skromnejšia. Pokúsme sa navrátiť slovo do našich každodenných životov. To, ktoré je pravdivé a naplnené citom. Možno len tak nasledovať básnikovu radu – Vyberaj ich ako drahokamy


Další články v Postilionu